Dary smrti
Téma smrti v našej spoločnosti nebola v žiadnom období tabuizovaná do takej miery, ako je tomu teraz. Môže za to aj náročné obdobie dvoch svetových vojen, po ktorých ľudia chceli svoju pozornosť zamerať len na to pekné a príjemné. Spoločnosť sa preorientovala na pokrok a rast, ktorý so sebou priniesol aj potrebuj neustáleho sa zdokonaľovania. Tento tlak naše životy nevedome ovplyvňuje až dodnes.
V dávnych časoch bolo bežné, že po smrti nebožtík zostával v rodinnom dome až do samotného pohrebu. Členovia rodiny zosnulého samy poumývali, obliekli a pripravili na poslednú rozlúčku. Vďaka tomu boli deti svedkami smrti, ako prirodzenej súčasti našich životov. Dnes sme však umierajúcich z našich domovov presunuli do chladných nemocničných izieb a domovov pre seniorov. Smrť majstrovsky ignorujeme, až s nami nezatrasie strata blízkeho, nebodaj sa nestretneme zoči voči smrti my.
Nadobudli sme pocit, že ak budeme cvičiť, zdravo sa stravovať, užívať výživové doplnky, smrť si nás tak skoro nenájde. Vďaka medicínskemu pokroku, sme získali pocit akejsi nesmrteľnosti. Hoci pandémia a vojna na Ukrajine nás na chvíľu zaskočila. Po čase, sme sa rýchlo vrátili do starých koľají naháňania sa za príjemnými zážitkami a zverejňovania dokonalých postov na Instagram.
Vytlačením smrti do úzadia, však prichádzame o jej mocné dary, bez ktorých by život stratil význam. Položili ste si už otázku, čo by pre Vás znamenal život, ak by smrť neexistovala?
Možno to môže znieť cynicky, ale smrť nám dokáže priniesť aj svoje dary. Nestane sa tak bezprostredne po smrti, kedy intenzívne prežívame bolesť, šok, strach.. Ale ako čas plynie, pomaly, postupne nám začínajú tieto dary vstupovať do života. Tieto dary nie každý dokáže prijať a nie je to jednoduchá cesta, zvlášť, ak sa jednalo o veľmi blízkeho človeka. Stretnutie so smrťou z nás dokáže spraviť vedomejšieho človeka, ktorý je paradoxne viac otvorený životu. Akoby veci, udalosti, situácie, dávali úplne iný zmysel.
Uvediem pár príkladov:
1. Odlišovať podstatné od nepodstatného
Znie to ako klišé, ale skúste si predstaviť smrť ako hlas vo Vašej hlave, ktorý Vám neustále pripomína: „Čo ak dnes? Čo ak naposledy? Čo ak teraz?“ Ako by to zmenilo Váš prístup k životu a jednotlivým situáciám- neposlúchajúce dieťa, dlhý rad v obchode, pripálená večera? Často sa hneváme a míňame energiu na veci, ktoré o 5 minút či hodinu strácajú na význame. Vedomie konečnosti nám môže pomôcť získať väčší nadhľad a príležitosť žiť tu a teraz.
2. Byť autentický
Tí, čo si prežili odchod milovaného človeka to väčšinou prežívajú dvoma odlišnými spôsobmi. Sú klienti, ktorí ostanú zatrpknutí, ješitní, uzatvorení, ale sú aj takí, ktorým smrť otvorí úplne novú dimenziu života. Smrť môže zásadne zmeniť naše vzťahy a to nielen k sebe samému, ale aj vzťahy k okoliu. Smrť otvára nový svet, náročnejší svet, ktorý nás zbavuje ilúzie o sebe a svojom komfortnom živote. Mala som klienta, ktorý po smrti svojej matky prehodnotil svoj vzťah s manželkou. Až skúsenosť smrti ho prinútila pozrieť sa na svoj život autenticky a priznať si, že ho manželstvo dlhodobo nenapĺňa a funguje len zo zotrvačnosti. Nabral odvahu na rozvod a začal žiť život podľa seba a nie podľa očakávaní iných.
3. Cítiť vďačnosť
To, že sa nám momentálne nič zásadne negatívneho nedeje nie je samozrejmosť. To, že nám realita prináša množstvo luxusných momentov – máme čo jesť, kúpeme sa v čistej vode, dokážeme vidieť krásu prírody, žijeme v slobodnej krajine, z tohto všetkého nevieme z nejakého dôvodu učiniť zdroj nášho šťastia. Sú však určité momenty, ako nedávna epidémia korony, vojnový konflikt, alebo aj zážitok choroby či smrti, ktoré nám ukazujú, aké luxusné je užívať si zdravia a každodennosti. Ako píše Veronika Hurdová vo svoje knihe „Moje milá smrti“: Život je dar. Nie je smutné, že ho budeme musieť jedného dňa odovzdať. Smutné je, ak ho nerozbalíme.
Smrť, keď sa ju nesnažíme zamiesť pod koberec, je tu pre nás, ako magický strážca toho, ako žijeme. Ponúka nám hlbokú dimenziu bytia, ktorá nám ponúka možnosť nežiť len dlho, ale aj kvalitne. Dotyk smrti nám vždy ukáže, čo je v našom živote skutočne dôležité. Vyzdvihne to, čo je pre nás prioritou a na čo by sme nemali zabúdať. Ak prijmeme vlastnú smrteľnosť, ako prirodzenú súčasť svojho života, máme väčšiu šancu, že na smrteľnej posteli nebudeme plní ľútosti za to, čo sme nestihli a plní bolesti, za to, čo by sme radšej nikdy neboli bývali spravili.